Milujem opustené vraky lodí
na Petržalskom ramene, kam nik moc nechodí
V podpalubí si ako v bruchu veľryby
pripomínajú príbehy skutočných ľudí
Milujem staré, opustené nádražia
Kde nikto nestojí, vlaky nejazdia
Vládne len hrdza, burina a strata viery
Pripomínajú, že z každej diery
Môžeš jedného dňa ísť ako
Slobodný človek
Nemusíš sa ponížiť ako
Slobodný človek
Najďalej môžeš prísť len ako
Slobodný človek
Nemusíš súťažiť vôbec s nikým ako
Slobodný človek
Možno si práve obeťou intríg
Možno nad tvojou detskou hlavou lietajú iskry
Možno ťa hodil cez palubu brat
Aby dokázal ženskej ako ju má rád
A možno ten bard, o ktorom letí chýr
Je doma tyranosaurus ako vyšitý
Možno naokolo teba nik nie je rovný
Môžeš cvakať hodiny, šňupať heroin jak vždy
Alebo odísť ako
Slobodný človek
Nevrátiť sa nikdy ako
Slobodný človek
Lebo nič nemôže byť viac ako
Slobodný človek
Nemáš sa čoho báť, ak budeš
Slobodný človek
Milujem jazerá aj dlhé lány polí
Do nekonečna pozerám, nič už nebolí
Pripomínajú, že nie sme tu navždy
A že slnko musí vyjsť aj po nekonečnom daždi
Život preletí ani nevieš ako
S obhoreným zadkom tu zas stojíš jak pako
Možno pripomínaš vnukom prvé jazdkyne formuly
Nakopni tú herku, začni od nuly
Ako slobodný človek
Nemusíš sa ohnúť ako psík, si
Slobodný človek
Vždy môžeš dvihnúť hlavu ako
Slobodný človek
A bárs aj skapeš, už budeš navždy
Slobodný človek